Vedeli sme, že to raz príde a zrazu to tu bolo! Vedeli sme, že sme sa stretli s osobou, ktorá bola covid pozitívna a čakali sme, čo to s nami urobí tentokrát.  Najprv sa svojho pozitívneho výsledku antigénového testu dočkala hlava rodiny a o tri dni aj my všetci ostatní. Píšem v množnom čísle, lebo postupne sa príznaky objavovali u všetkých štyroch z nás. Otec, mama, syn a dcéra. Najstaršia dcéra žije v zahraničí, mala „šťastie“.

Najprv som cítila taký pocit, že niečo so mnou nie je v poriadku. Určite to poznáte! Neviete presne, čo sa deje, ale niečo nie je dobre – toto hovorí intuícia. Racio jej oponuje, že to sú závery hypochondrického sebapozorovania a očakávania najhoršieho. Toto obdobie sama pre seba volám „bezpríznakové“ a skončilo pre mňa vo chvíli, keď som sa ráno zobudila so zvláštnym pocitom v nose. Snažila som sa zachytiť, pomenovať, ale nedarilo sa mi to. Spásna myšlienka ma osvietila! Privoňala som k chlórovému čističu na toaletu a keď som nič necítila  (pritom tento zapácha podľa mňa zo všetkých značiek najviac), diagnóza bola jasná a oznámila som ju svojej lekárke štyri dni pred termínom PCR testu.

Potom prišlo „jadro“, so všetkým, čo k tomu patrí a je to podrobne popísané v mnohých príbehoch ľudí, ktorí to prežili skôr ako ja. Pozitívom situácie chorého v marci 2021 je, že lekári sú osvietení a okamžite predpisujú pacientovi potrebnú liečbu. Čiže okrem antipyretík a vitamínov som dostávala aj lieky, vždy podľa aktuálnych príznakov.

Po odznení telesných príznakov prišlo to, čo som nazvala „fáza kolísania nálad a nevypočítateľných reakcií“. Keďže sme boli v karanténe tri týždne, je jasné, že sme potrebovali pomoc so zásobovaním, k čomu sa ešte vrátim neskôr.  Osoba, ktorá nám vtedy priniesla nákup, sa ťažko pohybuje, preto bolo dohodnuté, že zastane pred domom, otvorí zvnútra auta kufor, naši chlapi v rukaviciach nákup povyberajú, kufor vystriekajú dezinfekčným sprejom, zamávame si a zavoláme telefonicky.  Lenže ona si v jednej chvíli všimla, že na zadnom sedadle má položený artikel, ktorý nám takisto potrebuje odovzdať. V jednom momente som ju videla vystupovať z auta a smerovať do kufra, kam to išla položiť. Prebudilo sa vo mne inštinktívne zviera, vybudené do útoku. Rozbúšilo sa mi srdce, cítila som nutkanie bežať tam a fyzicky jej blížiť (videla som obraz, že ju kmášem za vlasy a lomcujem ňou) a zastavilo ma až poznanie, že k nej budem bližšie ako na dva metre. Pravdepodobne som aj mala indiánsky bojový výraz tváre, lebo dcéra sa spýtala, či som v poriadku?

Čo sa to udialo? Relatívne bezvýznamné správanie človeka, ktorý mi pomáha (doniesol jedlo), ma dokáže tak podráždiť, že idem vyletieť z kože a mám chuť útočiť? Niekoľko dní po sebe som zažívala extrémnu podráždenosť, ktorá vyvolávala nadmerné reakcie, ktoré vôbec neboli primerané vzhľadom na to, že podnety boli banálne alebo irelevantné. Viem, že sme malá vzorka, ale postupne sa tento príznak vyskytol u všetkých nás doma vo väčšej alebo menšej intenzite.

Našťastie mala fáza aj opačný pól, ktorý bo oveľa príjemnejší. Totálny veget a blaženosť, keď je ti úplne jedno, čo sa okolo Teba deje, Ty si ideš svoje – pozeráš, čo sa Ti páči, spíš koľko sa Ti ráči, spokojne si pozrieš obrovskú pavučinu, ktorú máš v rohu a povieš si, aké by to bolo super, keby vydržala do Haloweenu.

Všetko, čo sa dialo, bolo ako na hojdačke, nevypočítateľná bola intenzita príznakov aj nálada. V jeden deň som sa ráno zobudila s tým, že mi je lepšie, vydržala som cez deň posedávať, nespala som už počas dňa a zdalo sa, že to bude fajn. Na druhý deň som sa zobudila s tým, že po absolvovaní rannej toalety a raňajok som bola taká vyčerpaná, že som si musela ísť pospať a zobudila som sa o pol štvrtej popoludní. Aj tento príznak sme mali všetci štyria.

Spomalenie a nespavosť sú pre mňa najhoršie tolerované príznaky „postcovidového“ stavu.  Už keď mi bolo trochu lepšie, chcela som si niečo prečítať, ale nedokázala som sa sústrediť na obsah, čo ma rozčúlilo. Ráno, kým sa preberiem a dokážem reagovať na ostatných, chvíľu mi to trvá. Čokoľvek začnem robiť, zadýcham sa, niekedy aj spotím a musím si dať pauzu (napr. po osprchovaní). Ak treba umyť dlážku, zaberie mi to tri hodiny a musím si to starostlivo rozfázovať.

Predtým som bola veľký spachtoš. Taký ten typický, čo o 22.00 zaspí a pokiaľ ráno môže, spí, kým vládze. Teraz vydržím bdieť aj do polnoci, niekedy si potom hodinku – dve pospím a od tretej nadránom som znova hore a „nepotrebujem“ spať.

Výhodu celej covidovej situácie vidím v tom, že sme v boli testovaní ako pozitívni všetci naraz, vďaka čomu sme prežili karanténu spoločne a máme to za sebou.  Aj v tom, že sme dokázali empaticky precítiť a naladiť sa na toho druhého a pekne sme sa dopĺňali. V čase, keď už manželom v posteli lomcovala zimnica a bolesti prežíval len vďaka analgetikám, varil náš syn a bol úplne skvelý. Zároveň v rovnakom čase dcéra všetkým starostlivo niekoľkokrát denne roznášala lieky a vitamíny, teplomer a oximeter, kontrolovala parametre základných životných funkcií, skrátka sestrička ako lusk. Tatinkovi špeciálne ďakujeme za chlieb vo vajci, ktorý nám všetkým zachránil život. Uvedomujem si, aké to muselo byť pre Teba náročné, keď si potom spal skoro celý deň.

V ťažkých časoch sa ukázalo aj to, že máme skvelých priateľov, rodinu, kolegov a  známych. Cítim ich veľkú podporu v tom, že si voláme, dostávame pomoc vo všetkom, čo potrebujeme aj ponuky na pomoc, ak by sme čokoľvek potrebovali. Hreje ma to pri srdci, dojíma ma to a určite im to všetkým aj osobne poviem. Veľmi Vám všetkým ďakujeme a vážime si to.

Chcela som zhrnúť zážitky so svojich covid pozitívnych dní a sústrediť sa na pozitíva, ktoré som si z toho zobrala a budem si ich dlho pamätať. Aj v tom „zlom“ sa dá nájsť toľko „dobrého“.

Vlani na jar, keď som v sebe mala veľa úzkosti a neistoty z nepoznaného covidu som si vytvorila krédo, ktoré mi pomohlo prežiť dosiaľ: „ Úplne najlepšie bude, ak covid nedostaneme. Ak ho dostaneme, želám si ľahký priebeh. Ak by priebeh nebol ľahký, želám si, aby som prišla do nemocnice vtedy, keď ešte budú mať voľný ventilátor pre mňa“.

Teraz to mám za sebou, ale to krédo asi zostane. Ďakujem okolnostiam, že som mala šťastie ja aj celá moja rodina a zvládli sme to! Hoci viem, že sa to s nami ešte chvíľu asi potiahne, verím, že najťažšie už máme za sebou.

PS: Hoci som sústredená na pozitíva, na záver smutné konštatovanie, že stroje v domácnosti sú strašne nevďačné. V týchto ťažkých časoch, keď sme ju tak veľmi potrebovali sa nám pokazila umývačka riadu a nechala nás napospas osudu a saponátu.

Keď som mamičku Petru stretla po prvýkrát, bola zúfalá. Sťažovala sa,  že má od syna doškriabané a dohryzené predlaktia. Jej syn na ňu útočí a ona si to nechá, lebo mu nechce ublížiť. Pohľad na jej ruky bol hrozivý, bolo vidieť množstvo odtlačkov mliečneho chrupu a zaschnutú krv po škrabancoch. Petra plakala a hovorila o tom, ako svojho syna veľmi ľúbi, ale on ju neposlúcha. Robí si čo chce. Darmo mu čokoľvek hovorí, on ju nepočúva. Neurobí,  čo od neho mama žiada a zaútočí.

Cítila som pri jej slovách smútok z toho, čo mi hovorila a uvažovala som, ako to funguje: Petra sa veľmi snaží byť dobrou mamou pre svojho syna – vychováva ho sama, často je mamou aj otcom zároveň. Uteká ráno s Riškom do školy, potom  do práce, z práce do družiny, vychovávateľka ju zasype hrôzami, čo dnes vyviedol, doma sa učia, popritom sa stará o domácnosť… Ak sa nedarí, nakričí na dieťa, sem – tam mu dá facku a potom plače, že je hrozná matka!

Zároveň som vnímala svoj hnev. Prečo sa čudujeme, že  Riško „vyvádza“?  Robí to isté, čo vidí robiť dospelého okolo seba!

Overila som si, ako sa cíti Petra, keď o tom hovoríme? Potvrdila, že sa u nej striedajú pocity smútku a hnevu.

Riško má šesť rokov, nedávno začal chodiť do školy, je drobný, štíhly.  Má šibalské hnedé oči aj úsmev, zle vyslovuje niektoré hlásky, takže mu ťažko rozumieť.  Doma nerád kreslí, lebo mu to nejde. Rád sa hrá na tablete a maminom telefóne. Niekedy sa s mamou hrajú spoločenské hry a karty.  

V škole má najradšej telesnú výchovu a prestávku. Má za sebou aj niekoľko výčinov. Nešťastnou náhodou sa mu podarilo odtrhnúť umývadlo zo steny, inokedy sa chválil, že má v taške vreckový nožík, čo takisto vyvolalo všeobecný rozruch.

Riško veľmi rád prijíma ponuku na hranie. So zvedavosťou a žiariacimi očkami otvára krabicu s hračkami. Našťastie sa rád hrá.  Páčia sa mu vojaci, hradby, ale aj autá a pretekanie.  Prijíma aj to, že sa hráme spolu a je pre neho ťažké skončiť. Pri jasnom nastavení hraníc a ubezpečení, že nabudúce budeme pokračovať, sa nám podarilo dospieť k dohode.

Zamerali sme sa na posilnenie Petry v  roli mamy a rozvíjaní jej možností, ako pomôcť Riškovi zvládnuť záchvaty hnevu a zároveň zabrániť tomu, aby sa k nej správal agresívne. Spočiatku si vôbec nevedela predstaviť, akoby sa mohla brániť bez toho, aby ona udrela jeho. Opakovala, že ona ho nechce v kuse biť a spoločne sme hľadali alternatívu, ktorá by fungovala. Neskôr sme našli techniku, ako mu chytí ruky, resp. zabráni dieťaťu, aby jej ubližovalo a po upokojení a prejdení afektu nasleduje rozhovor.

Mama sa naučila ako reagovať na hnev a odpor dieťaťa bez agresie a Riško sa vlastne naučil to isté. Dokáže zvládnuť svoj hnev bez toho, aby na mamu útočil. Postupne nachádzajú spôsoby, ako vedia riešiť svoje konflikty bez násilia a útokov.

Deti, ktorých mamy nereflektujú dostatočne  na ich potreby, nedokážu byť empatické k svojmu okoliu, čo môže byť hodnotené ako egoizmus alebo vzdorovitosť, môže byť spojené s impulzívnym správaním. Toto bola veľmi nápadná a častá charakteristika v Riškovom správaní. Rýchlo a intenzívne sa nasrdil a v záchvate zúrivosti kopal, hrýzol a škriabal. Takéto deti ťažko rozumejú svojim pocitom, nevedia vyjadriť, čo cítia, preto venujeme pozornosť tomu, aby sme ich naučili rozpoznávať a pomenovať, čo cítia, nakoľko ich verbálne aj neverbálne vyjadrovanie pocitov je obmedzené.

Hoci sa zdalo, že problém má dieťa, pracovala som hlavne s mamou. Aby ona porozumela svojim pocitom, vedela ich rozoznať , neskôr pomenovať a tým pomáhať Riškovi vyznať sa v tom, čo cíti on sám.