Keď som mamičku Petru stretla po prvýkrát, bola zúfalá. Sťažovala sa, že má od syna doškriabané a dohryzené predlaktia. Jej syn na ňu útočí a ona si to nechá, lebo mu nechce ublížiť. Pohľad na jej ruky bol hrozivý, bolo vidieť množstvo odtlačkov mliečneho chrupu a zaschnutú krv po škrabancoch. Petra plakala a hovorila o tom, ako svojho syna veľmi ľúbi, ale on ju neposlúcha. Robí si čo chce. Darmo mu čokoľvek hovorí, on ju nepočúva. Neurobí, čo od neho mama žiada a zaútočí.
Cítila som pri jej slovách smútok z toho, čo mi hovorila a uvažovala som, ako to funguje: Petra sa veľmi snaží byť dobrou mamou pre svojho syna – vychováva ho sama, často je mamou aj otcom zároveň. Uteká ráno s Riškom do školy, potom do práce, z práce do družiny, vychovávateľka ju zasype hrôzami, čo dnes vyviedol, doma sa učia, popritom sa stará o domácnosť… Ak sa nedarí, nakričí na dieťa, sem – tam mu dá facku a potom plače, že je hrozná matka!
Zároveň som vnímala svoj hnev. Prečo sa čudujeme, že Riško „vyvádza“? Robí to isté, čo vidí robiť dospelého okolo seba!
Overila som si, ako sa cíti Petra, keď o tom hovoríme? Potvrdila, že sa u nej striedajú pocity smútku a hnevu.
Riško má šesť rokov, nedávno začal chodiť do školy, je drobný, štíhly. Má šibalské hnedé oči aj úsmev, zle vyslovuje niektoré hlásky, takže mu ťažko rozumieť. Doma nerád kreslí, lebo mu to nejde. Rád sa hrá na tablete a maminom telefóne. Niekedy sa s mamou hrajú spoločenské hry a karty.
V škole má najradšej telesnú výchovu a prestávku. Má za sebou aj niekoľko výčinov. Nešťastnou náhodou sa mu podarilo odtrhnúť umývadlo zo steny, inokedy sa chválil, že má v taške vreckový nožík, čo takisto vyvolalo všeobecný rozruch.
Riško veľmi rád prijíma ponuku na hranie. So zvedavosťou a žiariacimi očkami otvára krabicu s hračkami. Našťastie sa rád hrá. Páčia sa mu vojaci, hradby, ale aj autá a pretekanie. Prijíma aj to, že sa hráme spolu a je pre neho ťažké skončiť. Pri jasnom nastavení hraníc a ubezpečení, že nabudúce budeme pokračovať, sa nám podarilo dospieť k dohode.
Zamerali sme sa na posilnenie Petry v roli mamy a rozvíjaní jej možností, ako pomôcť Riškovi zvládnuť záchvaty hnevu a zároveň zabrániť tomu, aby sa k nej správal agresívne. Spočiatku si vôbec nevedela predstaviť, akoby sa mohla brániť bez toho, aby ona udrela jeho. Opakovala, že ona ho nechce v kuse biť a spoločne sme hľadali alternatívu, ktorá by fungovala. Neskôr sme našli techniku, ako mu chytí ruky, resp. zabráni dieťaťu, aby jej ubližovalo a po upokojení a prejdení afektu nasleduje rozhovor.
Mama sa naučila ako reagovať na hnev a odpor dieťaťa bez agresie a Riško sa vlastne naučil to isté. Dokáže zvládnuť svoj hnev bez toho, aby na mamu útočil. Postupne nachádzajú spôsoby, ako vedia riešiť svoje konflikty bez násilia a útokov.
Deti, ktorých mamy nereflektujú dostatočne na ich potreby, nedokážu byť empatické k svojmu okoliu, čo môže byť hodnotené ako egoizmus alebo vzdorovitosť, môže byť spojené s impulzívnym správaním. Toto bola veľmi nápadná a častá charakteristika v Riškovom správaní. Rýchlo a intenzívne sa nasrdil a v záchvate zúrivosti kopal, hrýzol a škriabal. Takéto deti ťažko rozumejú svojim pocitom, nevedia vyjadriť, čo cítia, preto venujeme pozornosť tomu, aby sme ich naučili rozpoznávať a pomenovať, čo cítia, nakoľko ich verbálne aj neverbálne vyjadrovanie pocitov je obmedzené.
Hoci sa zdalo, že problém má dieťa, pracovala som hlavne s mamou. Aby ona porozumela svojim pocitom, vedela ich rozoznať , neskôr pomenovať a tým pomáhať Riškovi vyznať sa v tom, čo cíti on sám.
Akadémia (nielen) pre rodičov 