Laurinkina mama je krásna upravená žena. Má pekný účes, je bezchybne nalíčená, vkusne oblečená a jej spoločenské vystupovanie je bezchybné z hľadiska etikety. Hovorí o tom, že Laurinka je jej vytúžené a vysnívané dieťa, po niekoľkých spontánnych potratoch a sklamaniach, že prišla o dieťa.
Táto žena si vytrpela veľa bolesti a vyplakala množstvo sĺz, kým sa jej narodilo dieťa. Snívala o ňom dlhé roky. Stálo ju to veľa síl a pretrpela množstvo bolestivých zákrokov. Snaží sa dať dcérke zo všetkého to najlepšie a najkrajšie. Má doma malú princeznú, na ktorú je právom nesmierne hrdá.
Laurinka mala od narodenia zdravotné problémy. Kvôli ortopedickým ťažkostiam by podľa fyzioterapeuta mala denne cvičiť. Dievčatko plače, cvičiť nechce, lebo je unavené, alebo chce robiť niečo iné. Rodičia sa snažia zabrániť jej, aby plakala, lebo je to ich jediné dieťa, ktoré nechcú trápiť. Navyše bývajú v susedstve so starými rodičmi z maminej strany, takže aj stará matka počuje vnučkin plač a vyčíta to rodičom.
Z tohto uhla pohľadu sa ponúka zaujímavý pohľad na Laurinu situáciu z viacgeneračného hľadiska: po ženskej línii v tejto rodine dáva stará mama pozor na svoju dcéru aj vnučku. Laurina mama sa snaží vyhovieť svojej mame a dcére. Laura sa dostáva jednak do výhody, keď sa obe ženy, pre ktoré je mimoriadne dôležitá a vzácna, snažia ulahodiť jej. Zároveň sa však môže stať, že láskyplné opatrovateľky sa unavia a stanú sa z nich z pohľadu dieťaťa „tyranky“: majú na Lauru nároky, ktorých splnenie presahuje sily dievčatka – hoci ide o jednoduché činnosti ako napr. prezlečenie sa do domáceho oblečenia po príchode domov…
Laura je školáčka, je veľmi šikovná a múdra. V škole sa jej darí, učí sa ľahko a rýchlo. Trošku má problémy s písaním. Toto musia doma viac precvičovať. V praxi to funguje tak, že ak sa mamine nepáči, ako je napísaná domáca úloha, gumujú, prepisujú a opravujú. Kým to nie je perfektné a dokonalé. Mamina motivuje dieťa tým, že to treba skúšať znova a znova. Hovorí, že pokiaľ bude Laura dostatočne trénovať, postupne sa to naučí… A popritom dookola Laura úlohy gumuje, prepisuje a opravuje.
Raz sme s Laurou kreslili. Niečo sa jej nepodarilo a poprosila ma o gumu. Hľadala som v stojane na perá, po zásuvkách, všade… Gumu som nenašla! Už počas hľadania som registrovala, že Laura postupne mení výraz tváre, jej zúfalstvo sa postupne stupňovalo. Napokon som povedala, že ma to mrzí, ale gumu nemám a navrhla som: „Skúsme obrázok zachrániť inak“! Laurinka sa zúfalo rozplakala. Tiekli jej obrovské slzy, celým dieťaťom lomcovalo, cez soplíky sa dožadovala gumy a opakovala, že iba s gumou to vieme opraviť.
Pre poradcu ťažká situácia, ako dieťa touto situáciou previesť, ako upokojiť a ako zvládnuť zúfalo plačúce dieťa?
Otvára sa mi však aj otázka zvládania prekážok, prekonávania ťažkostí, bežných denných frustrácií a životných stresov, ktoré sa vyskytnú v živote detí, o ktoré sa všetci snažia, čo najlepšie starať.
Mamina aj babina v dobrej viere v podstate „bránili“ dievčatku, aby rozvinula inú stratégiu zvládania ako plač. Problémom v rodine sú bežné situácie. Zvládanie ranných rituálov pred odchodom z domu – vstávanie z postele, ranná hygiena, obliekanie, celkovo jedenie a pitie, popoludňajšie domáce učenie, hranie, ukladanie na spánok a samostatné spanie.
Rodina je miestom, kde sa dieťa v bezpečí, pri láskyplnom vedení, trpezlivo, krok za krokom, má naučiť zvládnuť situácie, ktoré sú z jeho pohľadu ťažké a stresujúce. Napr. prežiť, že nemáme gumu a obrázok nebude úplne dokonalý, môže sa nám však aj tak podariť a v rámci možností s ním môžeme byť spokojné.
Život prináša denne aj deťom veľa situácií, ktoré dokážu zvládnuť pomocou svojich „kompenzačných mechanizmov“, systému zvládania prekážok. Ten si vytvárame tak ako rastieme, vďaka tomu, že doma od malička „trénujeme“ s rodičmi, ako to funguje. Postupne nastavujeme deťom hranice a „bránime“ im, aby robili to, čo je nebezpečné (napr. liezli na skriňu). Alebo ich žiadame, aby robili to, čo je podľa dospelých dôležité (umývali si zuby).
Pokiaľ ho naučíme, že zvládne takéto a podobné „nepriazne osudu“, budujeme tým jeho dôveru vo vlastné sily. Inak sebadôveru. Vďaka tomu, že ho situáciou prevedieme láskavo a trpezlivo, dieťa uistíme, že stojíme pri ňom v dobrom aj v zlom.
Akadémia (nielen) pre rodičov 