Cesty k rodičovstvu bývajú rôzne. Niektoré páry si ho plánujú a presne načasujú, niektorým sa podarí počať potomka náhodne. Bez ohľadu na tento moment, počatie, čakanie a narodenie dieťatka by malo byť šťastným a láskyplným obdobím v živote páru.
Nie nadarmo sa hovorí, že v tomto období je žena v požehnanom stave.
Potom príde deň, keď držíme v rukách svoj batôžtek a cítime sa určite spokojne a hrdo, možno však cítime aj neistotu. Čo s tým teraz budeme robiť? Neistota v tom či sa oň budeme vedieť postarať a či to zvládneme?
Kedysi sa v tradičnej veľkej rodine takéto neistoty a pochybnosti celkom rýchlo rozplynuli, lebo tam bola mama a babička mladej mamičky, ktoré pomohli a odpovedali na otázky mladej matky. Ale ako je to dnes? Našťastie máme internet!
Čo teda bábätko potrebuje od rodičov od začiatku svojho života?
Erik Homburger Erikson (nemecko-americký vývinový psychológ a psychoanalytik rakúskeho pôvodu známy svojou teóriou psychosociálneho vývoja človeka) hovorí, že základnou úlohou dieťaťa vo veku od narodenia do 12 – 18 mesiacov života je vytvoriť si vzťah bazálnej dôvery k ľuďom, pričom kvalita väzieb v tomto veku predurčuje vzťahy na celý život.
O čo ide?
Dieťa je v tele matky v bytostnom spojení, cíti jej dych, jej pohyby, počuje jej hlas, sú jedno telo a jedna duša – doslova. Po narodení sa dieťa musí adaptovať na tento svet, pričom vždy, keď ideme do niečoho nového, je dobré, ak tam máme niečo, čo poznáme z predchádzajúceho života, však?
Preto je pre dieťa dôležité, aby sa naučilo fungovať na našom svete a overilo si jeho bezpečnosť a svojich ľudí v ňom! Novorodenec trávi väčšinu svojho času jedením, spinkaním a vylučovaním. Ak to môže robiť v pokojnej a bezpečnej atmosfére, postupne si vytvára pocit základnej dôvery, že ak potrebuje matku, vie si ju privolať plačom, krikom a ona príde a postará sa o jeho potreby. Samozrejme, postupne sa dieťa naučí aj to, že matka odchádza, získa však aj skúsenosť, že znova príde, ak ono bude niečo potrebovať. Tým sa totiž buduje dôvera v seba samého, že dokáže jednak zvládnuť matkinu neprítomnosť a zároveň ju privolať, ak bude potrebovať.
Pocit dôvery musí byť dosť silný, aby ochránil jedinca pred pocitom opustenosti.
Kedy je pre dieťa svet bezpečný?
Keď sú mu rodičia k dispozícii, ak volá o pomoc. Nejde pritom len o uspokojenie potrieb, ale o láskyplný vzťah, také to naplnenie sa radosťou z dieťaťa a nákazlivosťou tejto srdečnosti.
Ak dieťa plače, niekto k nemu príde – prehovorí k nemu, dotkne sa ho, upokojí hlasom, objíme, pokolíše, dá najavo – som tu, je všetko v poriadku, neboj!
Mnoho rodičov zastáva názor, že ak malé dieťa plače, treba ho nechať „vyrevať sa“, ono sa potom upokojí a plakať prestane. Pravda to je, prestane, ale čo to má za následok?
Postupne si potichu a úplne nevedome vytvára obraz o sebe, že je nehodné pozornosti svojich rodičov, môže kričať koľko chce, pomoc nepríde, čo vedie prirodzene k tomu, že plač ustane, potreba je potlačená a v duši začína klíčiť pocit, že som na všetko sám – nedôvera k ľuďom. Dochádza k poruchám vo vnímaní toho, že vnútorná nepohoda dieťaťa nevyvolá vo vonkajšom prostredí žiadnu reakciu.
V dospelosti to môže viesť k tomu, že človek má pocit, že jeho vnútorná istota je podmienená spokojnosťou všetkých navôkol – presvedčenie, že dobré je to, čo povie mama, krstná mama, ľudia…
Riešenie je v navodení reálnejšieho vzťahu medzi vnútorným prežívaním a vonkajším svetom: veď aj malé dieťa musí zvládnuť, že matka odíde, jemu však zostane jej obraz, jej predstava, postupne nemusí mať fyzicky prítomnú mamu, stačí jej hlas, jej obraz, viera, že príde.
Tomuto určite nepomáha vyhrážka: „Ak neprestaneš toto robiť, odídem a už sa nikdy nevrátim!“, nehovoriac o tom, že ho dáte detského domova.
ČO ROBIŤ:
- Vaše áno, nech je áno raz a navždy, Vaše nie takisto! Vyhnete sa tak vyjednávaniu a domŕzaniu, lebo je od začiatku jasné, že to je prehratý boj a ten nemá význam!
- Počúvajte a reagujte na svoje dieťa, buďte s ním čo najviac: nie toto nie je fráza – ja viem, že väčšina matiek je zamestnaná a doma majú ešte veľa práce, ale domáce práce viete robiť spolu s deťmi – aj s najmenšími.
- Viac – menej pevný časový rozvrh pomáha organizovať život, ponúka rodičom aj deťom bezpečie v tom, čo bude nasledovať a robí život predvídateľným.
Akadémia (nielen) pre rodičov 