Dvere

Píšem o živote, ale nechcem nikomu radiť. Je lepšie ísť svojou cestou, nájsť si ako je to dobre pre Teba. Píšem o tom, ako si ja myslím, že život funguje, pre mňa. Ty to môžeš mať inak. Zaujíma ma, ako je to u Teba a možno Ti viem ponúknuť svoj pohľad, ktorý Ťa bude inšpirovať.

Ak by som život chcela popísať ako obraz, je to ako byť v miestnosti, z ktorej sa otvára viacero dverí. Môžem otvoriť jedny za druhými, viaceré alebo koľko chcem a koľko je mi príjemné. Môžem sa pozrieť, čo za nimi uvidím, čo sa za nimi skrýva a preskúmať, čo by sa stalo, keby som sa vydala touto cestou.

Nedávno som mala úplne unikátny rodičovský zážitok a vďaka nemu som otvorila ďalšie dvere vo svojom živote. Naši teenageri odleteli sami dvaja za sestrou do Veľkej Británie.

Čo som spravila, mi prvýkrát naostro došlo, keď zmizli za rampou bezpečnostnej kontroly na letisku. Boli preč. Nevidela som ich.

Poprosila som dcéru, aby nás priebežne informovala, čo už absolvovali. Bola zlatá, urobila to pre mňa. Všetko prebehlo hladko, oni šťastne doleteli do Londýna  a my sme s mužom dorazili domov.

Boli sme sami dvaja. Hniezdo prázdne!

Na druhý deň sme šli do práce a počas pracovného týždňa sa mi dni míňali rýchlo. Potom prišiel čas, kedy som si uvedomila, že teraz je to pár dní, čo sú preč, ale takýchto dní, bude pravdepodobne čoraz viac, že „deti“ niekam odvezieme a zostaneme sami.

Na jednej strane je mi za nimi veľmi smutno a chýbajú mi. Na druhej strane viem, a aj cítim, že je to takto dobre: vidím, akí sú šikovní, že sami zvládli let a všetko s tým spojené. Napĺňa ma to rodičovskou hrdosťou, akí sú úžasní. Urobili si program, zadelili si peniaze, pohádali sa, udobrili sa, napokon sa dohodli. Nakúpili, navarili aj upratali.

A my? Mali sme kopu času na seba, a robili sme veci spoločne, bolo to fajn. Bolo to príjemné, že kým ja som dala dokopy tekvicový prívarok, muž urobil fašírky, lebo tie robí lepšie on. 

A ešte som si uvedomila, že univerzum naozaj funguje tak, že ak Ti niečo vezme, niekde inde Ti to vráti.

Vo voľných chvíľach, keď už moje/naše deti nepotrebujú aby som ich držala za „ruky“, mám čas, ktorý viem stráviť s našimi rodičmi, pokecať si, posedieť si s ľuďmi, ktorí teraz potrebujú trochu moju/našu spoločnosť a tešia sa mi/nám.

Nechcem tým povedať, že ma/nás deti nepotrebujú, ale tie si teraz skôr užívajú to, že skúšajú napnúť svoje krídla a letia, s naším požehnaním a podporou. A chcem im to dovoliť.